Deti vs. dospelí – kto z koho?
Možno si to veľa z nás neuvedomuje, ale faktom je, že čím ďalej, tým viac nás ovládajú naše deti. Podceňujeme ich, ľutujeme, plníme ich čo im vidíme na očiach a prehliadame, že to nie dospelí vychovávajú deti, ale deti pekne krásne cvičia s nami. Deti nie sú také hlúpučké, nevinné a milé ako sa nám zdá. Jasné, sú rôznej povahy a nájdeme rozličné typy.
Pravda je však taká, že v tejto dobe sa upúšťa od výchovy detí a tým nemyslím, že sa o nich postaráme a dáme im všetko potrebné. Myslím tým to, že neurčujeme pravidlá, nedávame hranice alebo ich stále posúvame, nechcem byť rázni a prísni a máme pri tom pocit, že tým deťom robíme službu. Potom sa ale nestačíme čudovať čo z tých detí vyrastie. Sú zvyknutí, že dostanú všetko na čo si len pomyslia, že celý svet sa točí iba okolo nich a všetci sú tu pre nich presne vtedy, kedy oni chcú. V tomto ohľade nám nepomáha ani kolektív detí, kde na seba deti navzájom negatívne vplývajú a podporujú sa v nevhodnom správaní. Dospelí to často zaryto ignorujú, svoje dieťa odmietajú z času na čas výchovne udrieť, nezvyšujú hlas.
Nikto netvrdí, že treba byť na deti tvrdí a prísni bez príčiny. Že strach je správnym motívom k tomu, aby dieťa konalo správne. Určite nie. Na druhej strane vidíme výsledky toho, kam nás doviedla benevolencia. Deti sú drzé, v škole sa s nimi nedá pracovať, nemajú rešpekt a úctu k starším a často im chýbajú aj základné slušné návyky a spôsoby. Pretože na nich nechceme tlačiť. Nechceme ich obmedzovať. Nechceme im odopierať. Nechceme hovoriť nie. Nemáme čas venovať sa im, tak im ako „kompenzáciu“ kúpime nový mobil, televízor, drahé topánky či najlepšie hračky. Akosi sme zabudli, že normálnu výchovu nič nenahradí.
Netvrdím, že pred päťdesiatimi rokmi bolo všetko ideálne. Nemyslím si, že všetci boli vzorne vychovaní a slušní ľudia. Zároveň však viem, že mnoho vecí bolo inak a bolo to tak lepšie. Nebojme sa vychovávať. Nebojme sa občas byť aj tvrdí. Nebojme sa snažiť sa formovať lepšie ľudstvo pre lepšiu budúcnosť.